Narodený 25. 6. 1953 vo Svrčinovci
Kontakt:
Adresa: Ul. Májová 1115, 022 01 Čadca
Telefón: 041 / 432 60 27
Mobil: 0915 762 508, 0905 181 613
E-mail: apajonk@zoznam.sk, apajonk@wustenrot.sk
Adresa pracoviska: Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., Ul. Májová 1115, 022 01 Čadca
Profil:
Vysokoškolské štúdium ukončil na MVSŠ v Moskve, kde študoval filozofiu, históriu a ekonómiu. V roku 1992 si doplnil kvalifikáciu na Vysokej škole ekonomickej v odbore bankovníctvo. Pôsobí v spoločnosti Wüstenrot ako agentúrny riaditeľ. Aktívne sa venuje publikačnej činnosti, prispieva do regionálnych a celoslovenských periodík. Už začiatkom 70-tych rokov začína písať rozprávky, ktoré uverejňoval vo viacerých časopisoch, novinách, ročenkách, týždenníku Kysuce a novinách Žilinského samosprávneho kraja. V roku 2004 boli vydané rozprávky knižne pod názvom Kysucké rozprávky. V roku 2005 vyšlo voľné pokračovanie rozprávok s názvom Kysucké rozprávky 2. O rok neskôr vyšla kniha rozprávok pod názvom Drotárova palica. V roku 2008 ďalšia kniha s názvom Kysucké rozprávky 3. Žije a tvorí v Čadci.
Ukážka z tvorby:
O odvážnej žabe
Žili raz v Čadci na Capkovom vrchu žaba a vlk. Vlk nerobil nič iné, iba zháňal žranicu. Nezriedka sa zatúlal až do blízkosti žabinej skrýše a vždy sa tam akosi podozrivo obšmietal.
Žabe boli jeho návžtevy trochu proti srsti, ale nemohla si pomôcť. Najprv to mlčky znášala, ale napokon ju vlkove vychádzky tak dopálili, že si dodala smelosti a zo strojenou povýšenosťou mu povedala:
„Počuj vlk, čo sa tu ustavične ponevieraš? Ja nie som obyčajná žaba, aj s tebou by som si veru raz-dva poradila. Múdro urobíš, ak sa nebudeš spoliehať na svoju veľkú silu, lebo s tou by si si proti mne nepomohol. Prečo si radšej nejdeš hľadať potravu inam? Ak sa tu ešte raz ukážeš, tak ti zmastím chrbát, že ho budeš mať celý fialový.“
Vlk nebol na takúto bezočivosť navyknutý a žabina reč ho veľmi napajedila. Nemohol pochopiť, čo je to za stvorenie, že sa opovažuje takto bezočivo hovoriť. Napokon povedal:
„Tebe nie je známe, že všetko na Kysuciach patrí panovníkovi zo Strečna a on jediný môže každému rozkazovať? Ja si môžem chodiť, kade sa mi zachce. Akým právom mi ty v tom chceš brániť? Tvojich hrozieb sa ja ani trochu neľakám.“
Žaba sa veľmi nahnevala:
„Dobre viem, že majetok kysučanov patrí tomu panovníkovi, no jednako má každý právo na svoje vlastné miesto, kde môže bývať. O tom je škoda rozprávať. Táraš viac, než treba a najlepšie by som urobila, keby som ťa poriadne stĺkla.“
Vlk dobre že nezdrevenel od úžasu a horko-ťažko vyjachtal zo seba:
„Musíme to skúsiť, kto z nás je mocnejší. Vyhrá ten, kto prvý prepláva cez rieku Kysucu.“
Žaba súhlasila a tak sa obaja postavili na breh a začali sa navzájom núkať.
Napokon vlk zúrivo zdvihol chvost, hrozne zafučal a jedným skokom sa ocitol vo vode. No v tej chvíli už sedela žaba na jeho chvoste a mocne sa mu doň zahryzla. Vlk zručal od bolesti a mykol chvostom, takže vo chvíli, keď vyskočil na breh, žaba oblúkom dopadla na zem kus pred ním. Chvíľočku tam ležala rozpleštená ako bez duše. Vlk sa škodoradostne tešil, že je mŕtva. A posmešne povedal:
„No tak, kto je mocnejší?“
Na to žaba vstala a povedala pokojným hlasom:
„A kto bol prv na tomto brehu? Ja som mocnejšia a ty sa prac odtiaľto!“
No vlk neustúpil, iba zavrčal:
„To nestačí. Budeme pretekať, kto viac zožerie.“
„Čože? A to ešte nevieš?“ rozhorčila sa žaba.
„Čo dokážeš zožrať ty, ktorý sa tak drzo so mnou rozprávaš?“
„Zožeriem celú sviňu a k tomu ešte jednu kozu,“ chvastal sa.
„Ha, ha, ha!“ smiala sa žaba hlasno. „a ja k tomu spracem ešte jedného veľkého vlka. Keď si na to pomyslím, už sa mi aj slinky zbiehajú.“
To už vlk nevydržal. V hroznom strachu vyskočil a rozbehol sa preč, krížom cez kríky hore grapou. Letel po lese, húštine a zostal stáť až vtedy, keď naňho zavolala akási kuna:
„Hej, brat vlk, čože ti je tak naponáhlo?“
„Keby som nemal také dobré nohy,“ dychčal vlk, „bol by už so mnou koniec a to hrozné zviera tam vzadu by ma už dávno bolo zožralo.“
Kuna bola, pravdaže, zvedavá a začala sa vlka vypytovať:
„A kdeže býva? Ako vyzerá? Akú má kožu?“
„Jeho dom stojí uprostred lesa na Capkovom vrchu a je taký veľký ako palec na mojej labe. Jeho koža má farbu vtáčieho chvosta a kto sú jeho príbuzní, to neviem.“
„To nemôže byť nik iný, len žaba,“ povedala kuna. „S tou si sa škriepil? Kde je? Zaveď ma k nej, nech už raz skoncujeme s tou bezočivou stvorou!“
„Och, daj mi s tým pokoj, prosím ťa!“ zavrčal vlk zlostne.
Ale kuna ho neprestávala huckať. „Nebuď hlúpy a zbabelý. Rada by som sa presvedčila, či si naozaj hovoril pravdu.“
„Poďme teda,“ vzchopil sa vlk, priviazal si kunu na chvost a obaja sa pustili naspäť po ceste, ktorou prišiel vlk. Idúcky jeden druhého povzbudzovali.
Žaba ich zbadala už zďaleka a keď vlk s kunou zastali pred jej obydlím, úctivo ich oboch privítala a povedala kune tajnostkárskym hlasom:
„Počuj kuna, prečo ma chceš za každú cenu oklamať? Tvoj starý otec si u mňa narobil velikánske dlžoby a tebe ani vo sne na um nepríde, aby si ich splatila. Na zaplatenie toľkých dlhov by nestačilo ani desať vlčích koží a ty podlá kuna sa mi opovažuješ ponúknuť kožu z jedného jediného mizerného vĺčka?“
Vlk sa na smrť preľakol. Myslel si, že ho kuna zradila a predala. V strachu sa skrútil a odrazil sa takým mohutným skokom, že kuna odletela z chvosta ďaleko, ďaleko do hory.
Zdesený vlk to ani nezbadal, len bežal ďalej, ani čo by mu šlo o život. Bežal, bežal smerom na Oravu a do Čadce sa už nikdy nevrátil.
I žaba sa odsťahovala pod Oščadnicu a tam si v močariskách žije pokojne dodnes.
