Narodená 27. 4. 1963 v Žiline
Adresa: Odtrnovie 563, 013 22 Rosina
Telefón: 041/ 565 60 56
E-mail: archpro@mail.t-com.sk
Adresa pracoviska: ARCHPRO Žilina, Framborská 3, 010 01, Žilina
Profil:
Absolvovala gymnázium a dvojročnú špecializáciu na projektovanie plynových inštalácií a zariadení. Od r. 1982 pracovala v stavebnej projekcii ako konštruktérka, od r. 1991 pracuje v projektovej firme ARCHPRO v Žiline, kde sa zaoberá ekonomikou a manažmentom.
Venuje sa poézii a tvorbe pre deti. Debutovala v r. 2003 zbierkou básní Cez oči k tebe vchádzam. Táto zbierka zaujala práve návratom k pomaly už zabudnutým, alebo možno len nepopulárnym hodnotám a rozmeru vzťahu muž – žena. V ďalších zbierkach sa okrem témy lásky stretávame aj s témami ľudskosti, mravnosti, nevšímavosti a povrchnosti, autorku zaujíma predmet individuálneho a kolektívneho svedomia.
V knižkách určených mladým čitateľom sa snaží budovať u detí vzťah k ich rodnej hrude, prírode, kritizuje ženskú márnotratnosť a konzum ( Frčka Huláková z Vyšných Krkahájov).
Zbierku básničiek a riekaniek pre najmladších školákov Veselé básničky pre múdre detičky alebo Knižka pre prváka Miška odporúčalo v r. 2005 Ministerstvo školstva SR ako doplnkovú literatúru pre žiakov prvých ročníkov základných škôl.
Publikovala v zborníku žilinských autorov Pes na mesiaci (2004), v Literárnom týždenníku, Dotykoch, SNN, Slovenskom rozhlase, časopise pre deti Včielka.
Zbierky básní:
Cez oči k tebe vchádzam (Ametyst 2003)
Snívanie spod kože (Alexandra 2004)
Tanec borovice (Urela 2006)
Knižky pre deti:
Veselé básničky pre múdre detičky alebo Knižka pre prváka Miška (Urela 2004)
Frčka Huláková z Vyšných Krkahájov ( Alexandra 2006)
Oriešok večnej krásy (Urela 2007)
Pripravuje:
Vyzliekam sa z času – zbierka poézie
Dobrodružstvá Macka Bruska – próza pre deti
Ukážka z tvorby:
Porozumenie
si niekde
v priestore mimo mňa
je to tak ďaleko
ako ďaleko sú naše myšlienky
nedokončený pohyb rukou
rozmazáva hranicu: opatrne
aby nenarušil výsostné vody
tej druhej
poludnie náhle kleslo
ešte rozoznávam obrysy
vecí
ešte rozoznávam môj a tvoj svet
a ich prienik –
hluché miesto tvorí tenkú bublinu
obzrieš sa za miznúcim svetlom
potichu zavriem okno
( z pripravovanej zbierky Vyzliekam sa z času)
Vyzliekam sa z času
II.
v tráve šepot
mnoho očí
podliezam fialové prstene lesnej žienky
zablúdiť
môžem iba raz
(had vedľa mňa sa plazí presne rovnakou rýchlosťou ako ja)
namiešala som si odvar z bylín divožienok v lese o polnoci iba pri mesačnom svetle som holými prstami vyhrabávala korienky zaručene pôsobivé zaručene odskúšané magické a liečivé až som si odrela hánky do krvi
odvtedy som cestou
bielou
zasneženou
(zakliatou krajinou s mokrými vlasmi)
niekedy
sa premieňam vo sne
niekedy premieňam teba
čarujeme spolu iný svet
celý vymenený –
poď
premením ťa
na lásku
(z pripravovanej zbierky Vyzliekam sa z času)
O hašterivých vílach (úryvok)
V okolí mesta Žilina je veľa pekných vrchov, kopcov a aj hlbokých lesov. V jednom z takýchto lesov žili kedysi dávno tri lesné víly. Boli krásne, ľahučké ako semienko púpavy, nôžky mali bosé a šaty im mamička ušila z pavúčej priadze. A boli veselé a občas nezbedné. Každú noc schádzali z lesa do údolia a tam šantili a tancovali.
„No, čo budžeme dneš robič, šeštrička Anaštážia?“
„Čo by šme robili, pôjdžeme tančovač, šeštrička Šylvia!“
„A budžeme aj plašič vtáčikov a naháňač žajačikov?“
„Pravdaže budžeme, šeštrička Čečília!“ štebotali víly a poskakovali po lesnom machu.
Určite sa vám zdá, že voľajako čudne rozprávajú, však? Veru je to tak – milé víly od rána do večera cmúľali cukríky a lízanky, a tak potom vyzerala aj ich reč. Ich mamička sa preto hnevala, lebo niekedy im skoro vôbec nerozumela. Lenže víly si nedali povedať, pretože cukríky a lízanky mali zo všetkých jedál najradšej.
„Od cukríkov sa vám pokazia zúbky a budú vás bolieť,“ napomínala ich mamička.
„Kedž budžeme veľké, budžeme vedžieč čarovač a vyčarujeme ši ždravé žúbky!“ smiali sa víly a ďalej stále cmúľali cukríky.
V tom čase bývali v Žiline traja bratia – Samuel, Timotej a Dominik. Často chodievali do lesov zbierať hríby, maliny alebo jahody. V jeden teplý letný večer sa z lesa vracal najstarší Samuel. Bol už ustatý, nuž si ľahol v údolí pri studničke do trávy a veruže hneď aj zaspal. O chvíľu do údolia priskackali víly a začali tancovať.
„Aha, voľakto tu špí!“ zháčila sa odrazu Anastázia.
„Aký milý chlapeč! Toho chčem ža muža!“
„Aj ja ho chčem ža muža!“ zvolala Sylvia.
„Ja šom to povedala prvá! Ja ho chčem ža muža! Chčeš fačku?“ napajedila sa Anastázia.
„Ty chčeš fačku!“ nedala sa Sylvia.
„Aj ja ho chčem ža muža!“ pridala sa Cecília, „chčeče fačku?!“
„Ty chčeš fačku!“
„Nie, ty chčeš fačku!“ hádali sa víly a naozaj aj jedna druhej vylepili poriadne zaucho!
Na krik a lomoz sa Samuel prebudil.
(z knižky Oriešok večnej krásy)
Odchádzaš priskoro
Nestihla som
vdýchnuť ťa
celého
nestihla som
vymeniť dotyk
za slovo
zauzlená tichom
minútou
odmeriavam
dejiny prstov
kladených
na ústa
(zo zbierky Tanec borovice)
Samota
Rozkrajujem si
svoje ticho ako chlieb –
len smerom k srdcu
(zo zbierky Snívanie spod kože)
