Feeds:
Články
Komentáre

Posts Tagged ‘Bartoš’

Miroslav Bartoš

Miroslav Bartoš

Narodený 18. 9. 1949 v Ružomberku

Kontakt:

E-mail: miroslav.b.art@gmail.com
www.mb-art.eu

Profil:

Vyštudoval FF UPJŠ v Prešove, výtvarnú výchovu a slovenský jazyk. Pracoval ako redaktor vo Východoslovenskom vydavateľstve v Košiciach, tiež ako odborný pracovník v Literárno-múzejnom oddelení MS v Martine. Pôsobil ako pedagóg v PaSA Turčianske Teplice, v súčasnosti je kurátorom výstav v Galérii Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach.

Výtvarná a literárna tvorba sú stále prítomné v jeho ľudskom i umeleckom myslení a konaní.

Vydal básnické zbierky V letokruhu (1976), S vami (1984), Kto ťa pohladí (2003), Anna (2006) a zbierku lyrických próz Obíď svoj deň (2007), Solitudo (2009), Radosť (2012), Ružový akt (2015), Ticho rúk (2015), Deň, aký ti patrí (2017), Živá voda / haiku (2020). Je členom Umeleckej besedy slovenskej.

Samostatne vystavoval v Prešove, Košiciach, Žiline, Piešťanoch, viackrát v Turčianskych Tepliciach, Martine, Liptovskom Mikuláši. Kolektívne v Bratislave, Martine, Galante, Lučenci. Ako člen Združenia výtvarných umelcov stredného Slovenska sa každoročne zúčastňuje spoločných výstav Zem Slovensko.

Pripravuje bibliofilské vydania svojich najnovších básnických skladieb a výtvarných diel. Pravidelne publikuje krátke črty v novinách Turčianskych Teplíc v Turčianskych zvestiach.

Ukážka z tvorby:

Výber básní

Ružový akt
(Mikulášovi Galandovi)

Vážne si vytlačil Mikuláš červenej farby,
paleta, unesieš toľko maliarskej vášne?
Vlak už šiel, ty budeš odteraz iná, Marie,
nezmení na tom nič tvoj odchod do Prahy.

Dve krivky sa vlnia, vlasy žiaria,
rumeň sa rozpína, belavie kniha,
štetec sa rozbieha, na plátne žlť planie,
žeravie láska, nemôže byť zimná,

ustupujú steny, potemnel záves,
telo sa zaskvelo, intímna slávnosť
a tichá vznešenosť z diela von stúpa.

Čímže ju pridržať už v prvom pláne?
Sadá si milenec: Maľovať ďalej? Mikuláš,
poď ku mne, na nebo obrázok zaves!

Dalí svoje fúzy spojil

Dlaňami z hladiny vody si načri,
aj keď ju vytisneš z obalu ľahšie,
nehybnú rozčer a kruhy rozožeň!
Keď vizionár Dalí svoje fúzy spojil, zaiskrili.

Svet je dnes obrazom, sebou samým nás zvedie,
z mäteže tvárí, nôh, rarít, produktov roznieti oheň.
Ten barokový plameň tak príťažlivo a kacírsky horí!

Obraz je reálom, keď presvedčivo klame,
sploštená vzdialenosť je dostupná všade,
koho si zažiadaš, vybehne na displej.

Slovák už nevstáva, enem ťukne O. K.
Vypustili džina po virtuálnej trati,
dívam sa a čakám, obraz úder vráti?
Kriví sa svet – obrazy iskria na hladine vody…

Energia krásy
(Všetkým)

Mrzutci, zmraštené tváre posedávajúce denne pri fľaši piva,
poznáte Erosa? Nie, nie je to pes, ani ten známy nerestník.
Hovorím o bohu – poslovi, ktorý vás, lenivcov, obíde na sto honov,
svätuškárov na tristo, lebo on má právo súdiť nečinných.

Najblaženejší a najkrajší medzi bohmi, ach, ale ten jeho pôvod!
Otec Poros – dômysel a vynaliezavosť,
matka však núdza a chudoba – Penia.
Ešteže do výbavy dostal genetický dar a navždy cenený:

Večný zdroj energie plodiť, cez túžbu dosiahnuť to, čo sa mu nedostalo.
Aj nás nedostatkom ženie k činu. Plodnosť a tvorba prináša radosť,
koho sa dotkne, vyvedie z nehybnosti.

Nuž vstaňte uvädnuté tváre, čo sa nestalo, bohovia neocenia.
Eros vládne túžbou, láska má moc a vyžiari sa v kráse.
Bez nej, ako hovorí Platón, vykonáš len žalostne málo.

Noví a noví barbari

Zrak sa zapiera do čiary obzoru, chcel by ťa zviesť,
ale ruka zviera kameň a cíti, ako jeho žila vbieha do hlbín zeme,
takmer k okamžiku, keď sa vydaril pokus stvoriť svet,

ale nastal Chaos,
najtvorivejší posvätný ošiaľ, z ktorého sa nadájali civilizácie,
národy s nádejou tesali pätky, drieky i hlavice svojich kultúr,

aby na ich ruinách prešli premenou noví, vždy noví barbari,
draví animátori chaosu,
stavajúci z chrámových tehál pompézne maštale a slová,
tie slová homérskych rozprávačov o vášni, odvahe, statočnosti a cite,

riedili však zväčša sľubmi o blahobyte pre poslušných nemajetných.
Pozrite, čo dnes globálni jastrabi drobia atlantickým sliepkam!
Zrak sa zapiera do čiary obzoru, chcel by ťa zviesť,
ale ruka zviera kameň a cíti, ako jeho žila vbieha do hlbín zeme…

Z knihy sonetov Ružový akt (2015)

Živá voda
+
A buď láskavé,
priezračné hviezdne nebo,
k mojim myšlienkam.
+
Tak ako voda
z hlbín prejdi krajinou.
Stúpaj. Buď dažďom.
Čas sa zastavil.
Vlny viet si kreslila
pôvabným tancom.
+
Nesie nám zdravie.
V plastovej fľaši umrie.
Niet živej vody.
+
Spoj dlane, kľakni.
 Lebo napiť sa vody, 
je obrad vďaky.

Read Full Post »