Feeds:
Články
Komentáre

Posts Tagged ‘Belák’

Blažej Belák, PaedDr.

belak

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Narodený 21. 5. 1938 v Dolných Motešiciach, okres Trenčín

Kontakt:

Adresa: Mazúrova 30, 036 01 Martin

Telefón: 043/43 83 780

E-mail: blazej.belak@gmail.com

Profil:

Maturoval na  Jedenásťročnej strednej škole v Bánovciach nad Bebravou r. 1956.

V r. 1960 absolvoval  Vysokú školu ruského jazyka a literatúry v Prahe – promovaný filológ.

1960-1962 základná vojenská služba, protitankový delostrelec, mierič.

1962-1963 učiteľ ruštiny a slovenčiny na Priemyselnej škole baníckej a energetickej v Handlovej  a na gymnáziu v Handlovej.

1963-1969 pracoval v Banskom výskumnom ústave v Prievidzi ako študijný technik  a redaktor technického mesačníka  (preklady technickej literatúry).

1969-1995 pracoval v Matici slovenskej v Martine ako odborný a výskumný pracovník v literárnom archíve, v literárnom múzeu a v bibliografickom oddelení.  Koncipoval systémy spracúvania literárnomúzejných zbierok, spracúval archívne a biografické materiály o mnohých osobnostiach z dejín slovenskej kultúry a literatúry (Matej Bel, Ľudovít Rizner, Michal Rešetka, Juraj Ribay, P.J. Šafárik,  S.H. Vajanský, P.O. Hviezdoslav,  Martin Kukučín, P.G. Hlbina, Ján Haranta a iní), spracúval libretá a celoštátne výstavy o osobnostiach a dielach slovenskej literatúry (Martin Kukučín, Matej Bel, SNP v literatúre a umení, Björnstjerne Björnson), ku ktorých spracoval komplexné bibliografické a dokumentografické  monografie. Viedol úsek národnej retrospektívnej bibliografie v Slovenskej národnej knižnici, rozpracoval projekt komplexného spracovania dejín knižnej kultúry na Slovensku a viedol ho ako úlohu rezortného výskumu ministerstva kultúry (1981-1995).

Autor viacerých teoretických a systémových štúdií z oblasti literárneho múzejníctva a bibliografie. Prekladateľ odbornej knihovníckej literatúry, redaktor a zostavovateľ knihovníckych zborníkov.

V novembri 1989 a v roku 1990 bol vo  vedení hnutia  Verejnosť proti násiliu v Matici slovenskej. Člen prvého voleného Výboru Matice slovenskej (1990-1992) a Dozorného výboru Matice slovenskej (1992-1995). Organizátor prvých prednášok a seminárov uvádzajúcich do domáceho kontextu prohibitných a exilových autorov (Jozef Kirschbaum, Jozef Mikuš, Pavol Hrtus Jurina, Mikuláš Šprinc, Andrej Žarnov). Autor prehľadových štúdií o exilovej literatúre.

1996-2000 pracoval ako šéfredaktor vo vydavateľstve Spolku svätého Vojtecha v Trnave. Zredigoval do 200  titulov náboženskej a umeleckej literatúry, editorsky  a jazykovo upravil rozsiahle diela náboženskej literatúry a základné diela niektorých autorov (Sväté písmo Starého aj Nového zákona, materiály II. vatikánskeho koncilu,  Boží štát od  sv. Augustína).

Od roku 2000 na dôchodku. Spolupracoval  pri založení Diecéznej historickej knižnice v Kláštore pod Znievom  a spracúval jej historické knižničné fondy (2003-2005).      

Literatúru publikuje od roku 1964 (prvé boli básne v Slovenských pohľadoch). 

Jeho tvorba sa vyznačuje žánrovou a tematickou pestrosťou a tendenciou k takzvaným hraničným žánrom. Okrem  subjektívnej lyriky (zbierky Poľahčujúce okolnosti, Smena  1968 a Postupne sa usmievam – cena vydavateľstva  Slovenský spisovateľ 1969) písal krátke prózy (Postilión, Slovenský spisovateľ 1972), črty-reportáže (Tvrdý sloj,  Osveta 1976) a básnické texty  k obrazovým vlastivedným publikáciám (Turiec, 1977;  Malá Fatra, 1985; Dolu  Váhom, 1983  vo vydavateľstve  Osveta).  Do rytmickej prózy experimentálne prepísal  Hviezdoslavovho Eža Vlkolinského (Mladé letá, 1980). V 70. a 80. rokoch prekladal výbery  z poézie a ľudovej slovesnosti viacerých, menej známych  národov (uverejňované v Revue svetovej literatúry, 1976-1982).  Je autorom  kritických a polemických článkov a recenzií  v literárnych časopisoch.

V novšom čase sa venuje spracúvaniu   povesťových a legendárnych námetov (Rozprávky a povesti z turčianskej záhradky, 2005;  To poleriecke pole – veršované povesti z Turca, 2005;  Sihote, sihote – veršované povesti z okolia Trenčína, 2008,  Kamenné vráta – povesti a rozprávky z povodia Bebravy,  2009).

Systematicky publikuje glosy o kultúre  slovenčiny vo verejnosti  (bol členom redakčnej rady Kultúry slova  1997-1999, píše seriál glos o ohrození slovenčiny  v časopise Slovenské národné noviny, 2005-2008. Výber jazykovedných glos pod názvom  „Slovo robí človeka“  sa redakčne pripravuje.

Dielo, knižné vydania:

1. Poľahčujúce okolnosti. /Zbierka básní/.  Bratislava, Smena 1968. 52 s.

2. Postupne sa usmievam. /Zbierka básní/.  Bratislava, Slovenský spisovateľ 1969. 96 s.

3. Postilión. /Poviedky/. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1972. 136 s.

4.  Tvrdý sloj. /Črty a profily/. Martin, Osveta 1976. 204 s.

5. Turiec. /Texty k obrazovej publikácii/. Martin, Osveta 1977.  216 s.

6. Postilión. /Vydanie v Braillovom písme –slepecká tlač./ Levoča, Tlačiareň a knižnica pre nevidiacich 1978. 2 zv.  

7. Ežo Vlkolinský. /Prerozprávanie do prózy/.  Bratislava, Mladé  letá 1980. 102 s.

8. Malá Fatra. /Texty k obrazovej publikácii/. Martin, Osveta 1985. 160 s.

9. Povesti a rozprávky z turčianskej záhradky. Žilina, Knižné centrum 1985. 127 s.

10. To poleriecke  pole. Veršované povesti z Turca. Vydavateľstvo Dobrovolný a synovia, Martin 2005. 70 s.

11.  Didaktické minimum. /Zbierka básní/. Košice, Vydavateľstvo Verbum 2006. 115 s.

Sihote, sihote. Veršované povesti z okolia Trenčína. Martin, Matica slovenská 1988. 135 s.

Kamenné vráta. Povesti z povodia Bebravy. Žilina, Knižné centrum 2009. 191 s.

Preklady umeleckej literatúry

Knižné vydania:

1. More a hviezdy. Antológia novozélandskej poézie. /Spoluautorstvo/. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1982.244 s.

2. Henry Morton Robinson: Kardinál. /The Cardinal/. Z angl. prel. D.Dian a B.B. Trnava, SSV 1996. 605 s.

3. Wilhelm Hünermann: Mních medzi vlkmi. /Ein Mönch unter Wölfen/.  Z nem. prel. B.B.  Trnava, SSV 1997.272 s.

4. Joseph Ratzinger: Soľ zeme. /Salz der Erde. Ein Gespräch mit Peter Seewald./. Z nem. prel.  B.B.  Trnava, SSV 1997. 214 s.

5. Joseph Ratzinger: Boh a svet. /Gott und die Welt. Ein Gespräch mit Peter Seewald /. Z nem. prel. B.B. Trnava, SSV 2002. 372 s. 

6. Domenico del Rio: Ján Pavol II. očami novinára. /Fioretti di papa Wojtyla/. Z tal. prel. B.B. Trnava, SSV 2002. 198 s.

Zverejnenia prekladov v časopisoch: 

Aleksandr Kostov. Výber z poézie. /Bul./ – Matičné čítanie, 1972, č.13, s.7.

Medea Kachidzeová: Básne. /R/ – Čs. rozhlas, Bratislava 11.11.1975.

Manfred Streubel. Výber z poézie. /N/ – Revue svetovej lit.,  1976,č.1, s.52-57.

Poézia austrálskych železničiarov. Miniantológia. /Angl./ – Revue svetovej lit.,  1976, č.2, s.148-153.

Robert Creely: Variácie na pôvab. /Angl./  – Revue svetovej lit.,  1976,č.4, s.120-125.

Výber z novozélandskej poézie. /Angl./ – Revue svetovej lit.,  1979, č.1, s.7-37.

Louis Simpson. Výber z poézie. /Angl./  – Revue svetovej lit.,  1979,č.2, s.46-53.

Poézia v piesni a jazyku Laponcov. /Angl, R/  – Revue svetovej lit.,  1977, č.1, s.130-135.

 Z lužickosrbského múdroslovia. /LS/ – Revue svetovej lit.,  1980, č.3, s.139-143.

Kanadská poézia – výber. /Angl./  – Revue svetovej lit.,  1980, č.5, s. 49-56.

Výber z maorijskej poézie. /Angl./  – Revue svetovej lit.,  1980, č.1, s.8-16.

Výber  zo škótskej poézie. /Angl./  – Revue svetovej lit.,  1982, č.2, s.91-107. 

Ocenenia:

Pamätná medaila Mateja Bela Slovenskej akadémie vied Za zásluhy o rozvoj historických vied  (1984).

Zaslúžilý pracovník kultúry (1988).

Pamätná medaila Matice slovenskej (1988, 1996).

Pamätná medaila Slovenskej národnej knižnice Ľ. V. Riznera za celoživotné dielo v slovenskom knihovníctve a bibliografii (1998)

Medaila Slovenského literárneho fondu   za zásluhy o rozvoj slovenskej literatúry  (1988)

Ukážka z tvorby:

O Pištovi Vozárikovi, chudobnom  furmanovi

Pištovi Vozárikovi, nášmu  furmanovi z Lehoty nešli obchody. Požičal si v banke  bezmála milión eur, kúpil si na lízing výkonnú Aviu,  postavil novú garáž,  dal vyasfaltovať prístupovú cestu  až po dom, bránu si  nafarbil striebrenkou.   Obec pomohla, životné prostredie takisto  čosi dalo. Veď prečo nie?  Pišta už tretie volebné obdobie chodí  iba  na biomasu, v dielni dal namontovať odsávacie filtre, ba v predstihu dávno pred  energetickou krízou  zrušil  plynovú prípojku, nech to nečmudí nad dedinou.

Ale mohol robiť, čo chcel, mohol sa aj roztrhať, obchody nešli, stále bol v červených číslach.

– Ja si voľačo urobím, ak to takto ďalej pôjde! – začal si v zúfalstve búchať hlavu o stôl.

Išla okolo tetka Anula.

– Choď ty, syn môj, choď ty len pekne za  švagrom  Samkom!

– A načo? Čo mi ten zbohatlík pomôže?  Budem sa dívať, ako jemu  dobre  idú obchody?

– Len ty choď, nezúfaj!

– A načo? On ma vytrhne z biedy?  Tetka moja dobrá, keby ste vedeli, aká je u nás konkurencia!

– Nevytrhne ťa, ale aspoň ti poradí!

 Pišta vzal mobil.

– Čo robíš večer, švagor? – pýta sa.  – Môžem prísť na pár slov  za tebou?

Švagor mal na druhom konci dediny firmu „Whirpool Perinplex Limited“  (pôvodne „Prepieranie, sušenie  a vytriasanie starého peria“). Dobre mu to išlo, už tretiu vládu šťastne prežil, ba naopak –  dnes s čoraz väčším ziskom napreduje, dokonca  prosperuje ako málokto.

– Dobre, príď, pobesedujeme, voľačo vymyslíme! – esemesknul  Pištovi, keď sa dozvedel, že mu ide iba o poskytnutie  dobrej rady.

– V núdzi poznáš priateľa! – prebleslo mysľou Pištovi.

– Ďakujem vám, tetka Anula!

Pišta si požičal peniaze, kúpil veľký fernet, dal si ho pekne zabaliť a zašiel za švagrom.

– Hovoríš, že si rozvozca tovaru, autodopravca  sypkých aj kusových  hmôt, dlhých aj krátkych materiálov… ?  – díva sa švagor  Samko nášmu  Pištovi do očí.

– A čo by som mal byť iné? – skoro  sa    Pišta urazil.  – Však vieš, čo sme od nepamäti ako Vozárikovci rozvážali!

  To je práve tá chyba! Vozárikovci rozvážali, čistá pravda, a dobre rozvážali! Lenže ty nevieš, čo je pri dnešnom podnikaní podstatné! Nezachytil si trendy!

– A čo také?

– Somár! Pozri sa na mňa! Kým som  prepieral, sušil a vytriasal staré perie pod menom „Samko Handrár – handry, kožky, staré železá“, topil som sa takisto v samých červených číslach.  Až kým som sa nezaregistroval  ako „Sam Co Whirlpool Perinplex,  s. r.o.“… Chápeš, čo chcem povedať?   

– Ale Samko… – Pišta nechápal.

– Pôjdeš  pekne do mesta, kúpiš štetec, latexovú farbu, riedidlo, premaľuješ firmu a uvidíš, čo sa stane!

Ešte voľačo popili, napochytro sa popýtali na zdravie v rodine,  Pišta Vozárik  vzal čapicu  a  ponáhľal sa domov.

Doma  pohľadal   štetec,  pristavil skladací rebrík k  starej dobrej Avii a do rána premaľúval na nej firmu.

A pozrimeže sa!

Už pol roka  očividne  prosperuje. Firma je vysoko v zelených číslach.  Jeho dvadsať nových zamestnancov  si  veselo  popiskuje za volantom, brázdiac s plnými mercedesmi a vrchovato naloženými  ťahačmi  široké končiny  južného, východného,  severného i západného Slovenska. Ba zájdu aj do Maďarska, ak treba.  Aj do Európy.  Za kolesami sa im len tak práši. 

Pištovu firmu zrazu každý potrebuje, každý o nej vie. Ak treba dačo odviezť, doviezť, rozviezť,  priviezť alebo previezť –  každý vie, koho si má objednať, komu treba  načas vyúčtovať, vrátane DPH.  Je to široko-ďaleko najznámejší , najspoľahlivejší  dopravca. Potomok  starej povozníckej rodiny  Vozárikovcov.   

Zastavte sa aj vy uňho vo firme  „PISSTA  WOSARIQUE – LOGISTICS“.   (Pre pamätníkov:  Pišta Vozárik furman – Rozvoz, dovoz, doprava ).

Adresu nájdete ľahko na internete.

 

DIDAKTICKÉ MINIMUM

L y r i k a

ROMANCA

Nad krajinou spí unavený mesiac,

človečou suďbou luna celkom zmorená.

Na brehu vyhodená polosediac-pololežiac

skonáva po germánsky staroslovienska Morena.


Vo vlnách kedysi čistej rieky smädné víly

brodia sa v sukniach vykasaných až po kolená.

Hľadajú brod, z ktorého kedysi spolu s ovečkami pili.

Dnes pláva tam len pieseň Znečistená a Nedokončená.


Akýsi náznak známej siluety vyšiel

von z rozpadnutej hospodárskej budovy.

Tieň zamieril cez noty celé, štvrtinové i polovičné

do čeľadinca pri starom želiezovskom kaštieli.


Nebol to azda Schubert vo vlajúcom plášti,

rozorvaný sťa vrana v poryvoch chúťok sokolích?

Ženie sa jeho tieň od rieky v neprehľadnom chrastí,

zlomenou taktovkou oháňa sa po priekopách a po poli.


Alebo azda Ludwig Hluchý, Der Stumme Ludwig prišiel

započúvať sa do osudov krupianskych ľudí v nevoli?

Sláčiky vetra dunia dnes čoraz hrozivejšie

do výšok, v akých ľudské uši ešte neboli.


Nenúťme mŕtve tóny z hrobov zámlk kričať,

ostaňme chvíľu bez hudby, bez obrazu a bez zvuku.

Hľa: jesenný Liszt si vezie v takte bírešovho biča

k oltáru šťastne nevedomú slúžku Eržiku.

 

CHVÁLA NA ROZSUTEC

V kruhovom amfiteátri Vrátnej doliny v spoločnosti

mnohých vrchov, kopcov, grúňov, holí a pahorkov

iba jeden má právo nazývať sa štítom – Rozsutec.

Skala naničhodná, rázga rozsutá, bizarne ojedinelá,

siedmy div Malej Fatry.

Mnoho obdivných slov si už vyslúžil tento ošklivec,

trvalý parazit profesionálnej fotografie, konečný cieľ

vandrákov i zberateľov zemepisných rarít. Panák,

na ktorého si trúfajú turisti priamo z auta.

Bezzubý a zatrateniahodný kýpeť druhohôr,

vyčačkané eldorádo začínajúcich botanikov, gýčovité

pozadie každej skupinovej snímky, trvalý neduh

folklórnych piesní, prekliatie dýchavičných estétov

z hlavného mesta! Stojí pyšne ako osol a nehne sa

z miesta.

Áno, čnie i pnie tu vo svojej neužitočnej uzavretosti,

rozorvaný zlovoľník, ktorý má na svedomí nielen štrnásť

ľudských životov z pamätnej dažďovej noci

roku meruôsmeho, ale aj úplný sociálny rozklad

a zánik osady, ktorá prestala byť v jeho mene osadou

roľníkov a drevorubačov a stala sa na hanbu Slovenska

raz hodinovým, inokedy týždňovým hotelom.

Stojí tu a mlčí vediac, že sám už nie je schopný

vstupovať do života prirodzeným ľuďom,

ktorých dedovia tu vyciedzali pot a sušia kosti.

Tuberácky fešák, ktorý si za širák v senilnej pomätenosti

nastokal mnohé vzácne endemity, počnúc astrou

alpínskou, končiac plesnivcom. Starúch plesnivec

a kalika sám!

Márne sa ponára do zelených smrečín, márne

si halí do drahého šatu papradín svoje rachitické rebrá.

Zbytočne sa usiluje kosodrevinou zamaskovať

svoju rapavú tvár. Stud neopadavej zelene

iba zdanlivo poprikrýval neliečiteľné vredy v jeho teréne.

Modrastý nádych hmiel  iba zvýrazňuje ohyzdnú jazvu

Kreminnej doliny, ktorou v zlopovestnej noci roku 1813

vyvrhol na Ištvánovú tisícky ton zapáchajúceho bahna.

Áno je to on. Skala, ktorá puká starobou,

ktorá sa rozpadáva na popol, ktorá sa rozsúva

na tisícky úškľabkov, ktorá sa v zápase

s geologickými  vekmi  rozlieva postupne na kolomaž.

Je to on: príčina mnohých zlomenín a infarktov,

konglomerát geometrických názorov, smetisko

tupých uhlov, šikmých veží a nedotiahnutých

priemetov. Hľa, otvorená učebnica surrealistického gýča!

Modernistický paškvil. Objekt navyše. Objekt nezvládnuteľný,

neobnoviteľný. Dedičstvo adekvátne hádam len národu,

ktorý na úteku pred sebou samým lenivie, rozpadáva sa

a stráca identitu tu, pod jeho úpätím.

 

ŽIVOT

To nie je prejsť cez park.

Jarok preskočiť,

preliezť plot,

zaklopať na okienko.


Z tej hory sa nevychádza:

leda poležiačky,

leda po plačiačky,

leda s rukami poviazanými,

leda s myšlienkami smutnými,

leda sám.

 

SEN

Usmieval sa zo sna.

Rozprával zo sna.

Spieval zo sna.

Žil zo sna.


Keď sa zo sna prebudil,

plakal zo sna.

 

E p i k a

VÝZNAMNÁ UDALOSŤ

Ľudia, čo sa vracali z fabriky,

a nemalý zástup zvedavcov zo susedného bloku,

mali raz poobede veľký zážitok.

Vedľa asfaltovej cestičky,

medzi hriadkami cvikly

a bielej cibuľky

bola pohodená aktovka.

Plakalo pri nej

duševne zaostalé dievča,

čo stratilo orientáciu

cestou z pomocnej školy. Udalosť

divácky veľmi atraktívna.

Dlhé minúty

nenašiel sa človek,

čo by to dievča bol vzal za ruku

alebo aspoň o tej aktovke

nebol mal hlúpe poznámky,

keď už sme takí minimalisti.

Pokým neprišiel

mladý, driečny, spočiatku

veľmi nervózny policajt,

čo sa poobzeral po ľuďoch,

tú aktovku vzal,

opatrne oprášil

a s dôrazom

na dodržanie predpisov

pred očami všetkých,

vykajúc,

spýtal sa jej na meno, priezvisko, adresu

a zamestnanie rodičov,

pričom všetko úhľadným písmom zaznamenal

do predpísaného formulára.

 

PODOZRENIE NA INFARKT

Predmetom tohto krátkeho opisu je prokurátor. Ako plod bývalého

storočia a verný obraz svojho ľudu môže sa pochváliť neobyčajne

pútavými popravami niekoľkých desiatok ľudí, všetko svojich rodákov.

S vypätím všetkých žíl a chorého mozgu sa v povojnovom čase ochotne

staral o to, aby pohony na ľudí, bežné vyšetrovačky  a krvavé

mučenia v dosahu jeho kompetencie dostali systémovú podobu. Dotiahol

to až na generála a autora knižky o justičných omyloch, čím sa plynulo

zapojil do štatistického výkazníctva minimálne dvoch spisovateľských

zväzov. Napokon bol nútený prevziať aj najvyššie vyznamenanie

z rúk hlavy štátu, čo sa  samému zdalo príliš nadsadené, a preto

na slávnosť preberania stužky s levom neprišiel sám, ale s dvoma psami.

Na každý prípad si zobral na pomoc aj kata Molitora Druhého,

pochádzajúceho z Holíča, ktorý dnes s početnou rodinkou obýva

architektonicky zaujímavo riešenú trojvilku v luxusnej štvrti Bratislavy.

Lenže beda! Kat sa mu na slávnosti opil spolu s ďalšími umelcami,

starnúcimi herečkami, dobre zarábajúcimi sochármi, nerozumnými

novinármi a jedným úplne plešatým scénografom, profesorom Kostlivcom

z miestneho Národného divadla, ktorý podľa živého svedectva znalých

televíznych moderátorov vypije najviac a rád sa potom posmieva všetkým,

čo vypijú menej. Z banketu preto prokurátor odišiel predčasne a roztrpčený,

lebo ani prezident mu nevenoval náležitú pozornosť, ak nevezmeme

do úvahy, že ho pri vstupe do audienčnej sály pred všetkými verejne

pobozkal na ucho. Ďalšie udalosti nasledujú rýchlo za sebou. Vo vestibule

si dotyčný prehodil šubu, ktorú mu daroval koncom druhej svetovej vojny

sám Lazar Mojsejev Kaganovič za asistencie Jagodu zľava a Beriju sprava.

Takto nikým nepozorovaný vystupoval nočnou hodinou na Hradný vrch,

kde si chcel pravdepodobne uľaviť. Našli ho nadránom smetiari

na cestičke vedúcej do ubytovne poslancov, napoly utopeného vo vlastných

výkaloch, ktoré mu pomáhali lízať iba jeho dva verné psy Castor a Pollux.

 

L i t u r g i k a

KRÍŽ PRI CESTE

Na starej ceste,

ktorú využívajú už iba traktoristi

a zberatelia šípok,

stálo súsošie kalvárie.

Dnes ostal z neho

iba stredný kríž. Ani nevieme,

koľko bleskov ročne uderí

do medenej striešky

nad sklonenou hlavou Ukrižovaného.

Z hlavnej cesty nevidno ani to,

či má v zažltnutej váze pri nohách

kytičku poľných nevädzí,

ako voľakedy,

s istotou nevieme,

či vyslabnutý nevolá „Žíznim!“

spolu s prípadnými kvietkami. Niektorí z nás

odvrátia oči,

aby sa nemuseli

podľa dávneho zvyku

na úrovni kríža prežehnať,

niektorí vo chvíli,

keď sú ku krížu najbližšie,

zbadajú srnku na lúke pod horou. Zdá sa,

akoby Kristus sám si zvykol, že ostal sám

so svojou bolesťou

na samom konci chotára. Až v ostatnom čase

po pravej ruke Spasiteľovi

vo vyhorenom tŕní

začala rásť drobná brezina,

ktorú určite privial vietor.

A na tej strane,

kde umieral nepolepšiteľný lotor,

začal vlani

po Veľkej noci

stavať náš sused  veľkú chatu

z nakradnutého.

 

REMINISCENCIA NA ŠTUDENTSKÝ NOVEMBER 

Chcel človekom sa stať,

chcel na polceste nezastať

a zrušil krok.


Za nesplnené sny a sľuby,

za povyrážané zuby –

krutý šok.


Strata dôvery, úcty,

potom vztýčené prsty,

potom – obušok.


Výkrik, nadávka, nárek.

Do dlažby mliaždia tváre

ako zákusok.


Farbu, čo do nich bili,

z baretov múry vpili

na dúšok.


Oznámte matkám-otcom:

V súboji s temnou nocou

dnes neulial sa nikto

zo skúšok.

 

REFLEXIA NA SVÄTÚ NOC

Obloha skryla sa, robí sa nemou.

Zornička zapadla za Betlehemom.


Už iba v ušiach nám cengajú sane.

Zaspali ulice ukolísané.


Vlhký sneh utlmil spev, melódiu.

Za oknom maštaľky dnes vlci vyjú.


Z bludného okruhu hviezdy sa rútia.

Spomienky padajú do zabudnutia.


Na kraj sa nachýlil svet plný zloby.

Sú prázdne kolísky a plné hroby.


Kdeže sú ovečky? Pastieri kde sú?

A prečo mudrci dary nenesú?


Uteká od ľudí les, cesty, pole.

Cencúle na strechách spia hlavou dole.

 

Sú ľuďmi, dieťatko, sú ľuďmi ešte?

Hospodu odriekli v lazoch i v meste.


Nenesú mudrci dar ani chleba:

namiesto Dieťaťa zbožňujú seba.

Reklamy

Read Full Post »