Feeds:
Články
Komentáre

Posts Tagged ‘Bielik’

PaedDr. Miroslav Bielik

paeddr-miroslav-bielik

Narodený 15. apríla 1949 v Ostrom Grúni

Kontakt:

Adresa: Ul. Jána Fraňa 15, 036 01 Martin

Telefón: 043 / 413 30 92, fax: 043 / 413 31 88

E-mail: msmt@matica.sk

Adresa pracoviska: Matica slovenská, Martin

Profil:

Narodil sa 15. apríla 1949 v Ostrom Grúni. Študoval na Strednej škole knihovníckej v Bratislave a na Pedagogickej Fakulte v Banskej Bystrici, postgraduálne na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Jeho trvalým odborným pôsobiskom je Matica slovenská v Martine. Pôsobil tu ako bibliograf, riaditeľ Slovenskej národnej knižnice Matice slovenskej, vedecký tajomník, správca Matice slovenskej a od novembra 2007 ako prvý podpredseda Matice slovenskej a riaditeľ Národného inštitútu slovenského jazyka a literatúry. Žije v Martine a Bratislave.

Literárna tvorba:

Skutočnosť. Benátsky diptych I (2007)

Čas je tichý posol mysle (2003), Nepatrný pohyb po naklonenej rovine (2005)

R. W. Seton-Watson and his relations with the Czechs and Slovaks (R. W. Seton-Watson a jeho vzťahy k Čechom a Slovákom) I, II (1995, 1996, spoluautor, spolueditor)

Kľakovská dolina. Od Žarnovice po Vtáčnik (2005, zborník)

Ukážka z tvorby:

ČAS JE TICHÝ POSOL MYSLE (úryvky)

Čo ma drží pri zemi?

 

Dozrelo jablko gravitácie

S hlavou obnaženou

plnou nepokoja

čakám na brieždenie

Pohyb Galilea

preniká mi čelom

Darmo odkladám

odpovede na otázky času

Predsa sa točí starodávne

svet dookola mysle

S poznaním?

Bez poznania?

Ale ani Newton neuhádne,

čo ma práve drží pevne

pri zemi

Myseľ

Myseľ láskyplná

  

Deň bez verša

 

Švitorením sa rodí deň

ešte zo sna

Kto cíti a pozná

znamenia?

Život trvá,

smrť prichádza

Ani deň básne

bez verša nesvitá

Ani deň bázne

bez lásky nevstáva

Ani deň bez žitia

nezmiera

Dokonané je, čo neostáva

Deň bez verša

Stratený

 

 Nevyhnutné slová

 

Hriešne som hovoril,

keď mlčky tavilo sa striebro

Hriešne som mlčal,

keď slovo bolo soľou nad zlato

 

Vetrík už ohýba mi klasy

a sťaby bez únavy

vlasy mi clivým tónom pretkáva

Že by už dozrel čas žatvy?

 

Zadrž ešte chvíľu,

myseľ nedočkavá

 

Prichádzajú potichučky

nevyhnutné slová

SKUTOČNOSŤ. BENÁTSKY DIPTYCH (úryvky)

Slepý Homér, hluchý Beethoven…

„Až nabudúce budete mať pocit, že s vami Boh nič nezmôže, spomeňte si, že…

Noe bol opilec, Abrahám príliš starý, Izák snilko, Jakob klamár, Lea bola škaredá, Jozef obeťou násilia, Gedeón sa bál, Rachab bola prostitútkou, Jeremiáš a Timoteus boli príliš mladí, Dávid mal aféru a bol i vrah, Jonáš utekal pred Bohom, Noemi bola vdova, Jób zbankrotoval, Ján Krstiteľ jedol chrobáky, Peter zaprel Krista, učeníci zaspali, keď sa modlili, Marta si so všetkým robila starosti, Mária Magdaléna bola… samaritánska žena, bola rozvedená, a viac než raz! Zachej bol veľmi malý. Pavol bol priveľmi nábožný. Timoteus mal žalúdočné vredy. A… Lazar bol mŕtvy! Tak už žiadne výhovorky!“

Čítam text vo vývesnej skrinke pred kostolom v Kľačne. Akoby tieto slová pán farár vyložil na oči kvôli mne. Vedel, že sa prídem pozrieť na demontáž kazateľnice, ktorú pamiatkari dovolili odviezť na reštaurovanie do ateliéru. Cez sklené tabule dverí zisťujem, že som prišiel neskoro. Kazateľnica je už rozobratá, uložená vo vestibule a pripravená na odvoz. Drevený anjelik má zlomenú rúčku, niečo je tam odštiepené, vidieť, že toho poškodeného a nahlodaného zubom času bude viac. Ozaj, aké zuby má čas? Ozubený čas! Ja len časom cítim, že ma zuby trápia čoraz viac a zrejme už nebudem dlhšie odkladať návštevu Šichmana alebo Angyala. Nevymýšľam si. Obaja zubní lekári existujú. Jeden tu a druhý tam. Tak vidíte, pán farár, v texte chýba ešte niekto biblický, koho boleli zuby. Mňa Eliáša trápia aj zuby, ale to nie je výhovorka, pre ktorú som prišiel neskoro. Nestíham. Ako vy, Kazateľ, hovoríte: … ani človek nepozná svoj čas…

Cesta od kostola sa vinie cintorínom. Alebo ku kostolu? A nie je to jedno? Nie! Aleja minulosťou, budúcnosťou? Pomník? Alebo smerník? Náhrobné kamene akoby stratili mŕtvolnú ostrosť. Pôsobením toku času zmäkli, zaoblili sa, akoby ospravedlňovali holú skutočnosť, že ten, kto sa stratil zo života, stráca sa aj v hrobe a v pamäti. Napadlo mi vyhľadať hroby dávnych učiteľov. Benč, mohol byť aj Homér, ale Homér nemal okuliare, vlastne ako slepý ich ani nepotreboval. Lenže Benčovcov je tu viacej. A čo Zúbek? Zúbkovcov ešte viac. Ferko bol aj hudobník, nie síce ako Beethoven, ani ako jeho brat, ale pre malých školákov bol veľkým huslistom. Dokonca som chcel mať aj ja také Zúbkove husle.

Domŕzal som starého otca: – Starký, vystrúhaj mi husličky z javora…

– Ajáj, chlapče, na husle treba poriadne drevo, a nie poleno, ktoré si ty doniesol. A ešte pritom z buka. To je hluché drevo. Ešte tak zahrá, keď blčí v peci.

 – Ale máme aj javorové, – nedám sa odbiť. – Máme aj nemáme, len sa ty pýtaj učiteľa.

Na Martina boli u nás hody. Upršaný novembrový čas. Pokiaľ sa trúsili sviatoční návštevníci, my so Slavom sme v pustých záhradách ráňali osirelé jablká na vysokých jabloniach, z ktorých už spŕchlo lístie. Toto sú posledné jonatánky, tu štrúdľovky, hvôdzovky a tieto necháme na konároch do mrazov. Ba niektoré sú najchutnejšie až primrznuté a jedia sa s novučičkým čistým snehom. Tamtie oráňame; hádžeme odlomené haluze, nájdené drevené papeky i tenké narúbané kolíky. Pomáhame jeseni zrážať listy zo stromov. Kto trafí viac. Pri neviem koľkom pokuse mi vyletí z ruky papek tak presne, že triafa obočie kamaráta. Krv! Nedá sa nič robiť, musíme s farbou von. Lepšie povedané, dnu. Rýchlo dovnútra k jeho rodičom a starým rodičom, priamo do izby plnej hodovníkov. To sme tomu dali! Slavova stará mater s ním beží na ošetrenie do Jožkových. Ranu treba očistiť a vraj zašiť.

Chlapčiská nezbedné!

– A ty, – ktosi mi prísne nariaďuje, – ostaň tu vnútri a opatruj cez pauzy husle, natieraj sláčik, ale struny nechaj na pokoji, nič nenaťahuj, nieže ich rozgajduješ!

Slavov starký hrá na husliach a melódie akoby vyjadrovali jesenný plač.

– Môžem aj ja skúsiť?

– Skús!

Reklamy

Read Full Post »