Feeds:
Články
Komentáre

Posts Tagged ‘Kendera’

Ing. Radislav Kendera, PhD.

rken1

básnik, autor literatúry faktu, redaktor, publicista, editor, komunálny politik a kultúrny organizátor

* 16. 11. 1962 Ružomberok

Tiež R. A. Ružomberský

 

Kontakt:

Adresa: Nad Skalkou 2,

034 01 Ružomberok

Mobil: 0918 337 403

E-mail: Radislav.Kendera@gmail.com

Adresa pracoviska: Katolícka univerzita v Ružomberku

Profil:

V r. 1978-82 študoval na Strednej lesníckej technickej škole v Liptovskom Hrádku (ukončené maturitou s vyznamenaním), 1983-87 na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene (ukončené s vyznamenaním a cenou dekana), 1987-90 pracovník NAPANT – u a Krajského úradu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici, 1990-1995 poslanec Mestského zastupiteľstva v RK a člen Mestskej rady, 1990 podpredseda Mestského národného výboru v Ružomberku, 1991-94 viceprimátor Ružomberka, 1995 pracovník Ústredia štátnej ochrany prírody v Liptovskom Mikuláši. Následne spoluzakladateľ Katolíckej univerzity v Ružomberku a jej predchodcov (1995), 1995-2007 vysokoškolský učiteľ (na Katedre biológie a v Centre akademickej prípravy predmetov Ekológia a Environmentálna výchova) a zároveň tajomník Pedagogickej a hlavne Filozofickej fakulty KU, 2007 Dizertačná skúška z Teórie a dejín žurnalistiky, 2008 obhájenie Dizertačnej práce a získanie vedeckej hodnosti PhD, (2005-2008 Doktorandské štúdium, Katedra žurnalistiky, FF KU v Ružomberku Teória a dejiny žurnalistiky: Kníhtlačiarne, nakladateľstvá periodickej tlače v Ružomberku od konca 19.storočia do polovice 20.storočia). V roku 2010 bol opäť zvolený občanmi za poslanca Mestského zastupiteľstva (MsZ) v Ružomberku na roky 2011 – 2014 a od r. 2011 sa stal predsedom Kultúrno – mediálnej komisie pri MsZ v Ružomberku i predsedom Mediálnej rady pri MsZ v Ružomberku. V r. 2011 založil s priateľmi – ružomberskými spisovateľmi medzinárodný stavovský Literárny klub ružomberských spisovateľov a zastáva v ňom funkciu predsedu. Od r. 2015 pôsobí ako člen Kultúrno – mediálnej komisie pri MsZ v Ružomberku. Je dlhoročným členom predstavenstva SSS v Bratislave ( v súčasnosti aj podpredseda Kontrolnej komisie SSS); členom Slovenského syndikátu novinárov – pôsobí v Krajskej odbočke Banská Bystrica; Členom výboru Regionálnej odbočka SSS Žilina; Predsedom Asociácie pamiatkových rezervácií ľudovej architektúry na Slovensku. Bol členom Slovenského výboru ECOVAST – Európskeho združenia pre malé mesto a dedinu (1990 – 95). V r. 1990-1995 zastával funkciu šéfredaktora periodika Ružomberský hlas; 1990 až dodnes – šéfredaktor periodika Rozhľady po kultúre a umení; 1990 až dodnes – vydavateľ edície Knižnica Rozhľadov po kultúre a umení; 1992-1994 člen Rady školy Strednej priemyselnej školy textilnej v Ružomberku; 1995-2008 člen Rady školy Obchodnej akadémie v Ružomberku a od r.2004 až dodnes člen Rady školy na Gymnáziu sv. Andreja v Ružomberku. V rokoch 1998-2001 bol členom redakčnej rady periodika Spoločník v Ružomberku; 1996-1998 člen redakčnej rady periodika Fórum scienciae v Trnave. V súčasnosti pôsobí na rektoráte Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Žije a tvorí v Ružomberku.

Vydal básnické zbierky Póly (2001), Cesta lásky (2002), Púštna ruža (2003), Koráliky nádeje (2004).

Je autorom  publikácií Ružomberok – prechádzky po kultúrnych pamiatkach (1993, preložená do angličtiny a nemčiny), Ružomberok – Hlavný mestský cintorín (2006), Ružomberok – historicky posledné prirodzené národné centrum Slovenska ( 2012)  a bibliofílií Vzácnych čias odchádzanie (1993, preložená aj do angličtiny, francúzštiny a nemčiny) a Dvaja (2000), spoluautor publikácií Ružomberok (1992), Ružomberok – symbol národa (1993), Liptov (1993), Slovensko v klenotnici UNESCO (2005, preložené do angličtiny, poľštiny, ruštiny a nemčiny), Ružomberok – monografia mesta (2009), Významné židovské osobnosti mesta Ružomberok (2011)  Ružomberský literárny kalendár 2012 (2011) a Ružomberský literárny kalendár 2013 (2013), Monografia mesta Ružomberok II – Rody a osobnosti (2014). Jeho básne sú publikované (v slovenčine i v poľštine) v almanachu slovenských a poľských spisovateľov BEZ HRANÍC / BEZ GRANIC (2010) a v reprezentačnej publikácii Liptov objektívom (2015).

Fotografiami ilustroval napr.: básnické zbierky Eleny Holbovej – Patkovej – Prirodzené obdobie (2010) a Mikrosvety (2012) a jedno číslo Rozhľadov po kultúre a umení ( 1. štvrťrok 2011) či knižku aforizmov Bohumila Motejleka – Drobnosti Motýľa (2016). V edícii Knižnica Rozhľadov po kultúre a umení je editorom, zodpovedným redaktorom a autorom biografií vo viac ako 60 knihách.

Publikoval množstvo článkov v rôznych periodikách a na webovej stránke Spolku slovenských spisovateľov, prispieva do rozhlasového a televízneho vysielania. Začiatkom 90 – tych rokov sa pričinil o etablovanie kancelárie TASR v Ružomberku.

Patrí k významným kultúrnym organizátorom na Slovensku. V r. 1990 – 1995 s priateľmi založil a organizoval Slovenskú literárnu prehliadku (najväčšia stredoeurópska literárna súťaž pre renomovaných autorov), organizuje už druhú desiatku podujatia Stretnutie – stretnutia ružomberských spisovateľov a novinárov z celého sveta, k ďalším cyklickým akciám patria Večery s umením, Rendezvous pod schodami, Rozpravy s …, besedy so spisovateľmi,   odhaľovanie pamätníkov a pamätných tabúľ na Hlavnom mestskom cintoríne v Ružomberku, D. Makovickému, Š. Náhalkovi, M. Urbanovi, Ľ. Fullovi, F. Starkovi, Obetiam Černovskej masakry, prof. J. Sladkému, Ing. A. Hatiarovi, A. Hlinkovi atď.

Ukážka z tvorby:

Posledná večera

Ježiš
nebol sám

Boli s ním
Peter
Jakub starší
i Ján
A ďalej
Ondrej
Filip
Bartolomej
Šimon
Tomáš
Tadeáš
aj Matúš
s Jakubom

Judáš
to však vzdal

Vlkolínec

Cez polia
okolo otrhaných strašiakov
bieda neustále predúvala
Od dávnych časov

Tróniaca lopota
pod Sidorovom sa zahniezdila
Chudoba netratila cti

Závan vekov
do prítomnosti vtiekol
Chalúpky sa v nej ocitli

Učupené príbehy
rozprávkovo ožili
na stránkach kroniky Zeme

Štále stále strážia
Pamäť kraja
čo z čriepkov pospájame

Kráľovstvo z dreva
Malebná paralela
ľudského chcenia

Akoby zázrak vsadený
do diadému prírody
Dedinka v oblakoch rozložená

Zvláštny to jav

Vlkolínec – samotár

PRI MATKINOM HROBE

Cez slzy vítam
i vyprevádzam slnko
a vzpriamený kríž
mi upevňuje nádej

Keď plačú muži,
v tichu tlejú len
ohníky sviečok
Z najdrahšieho
nič nevidieť, nepočuť

V duši mám unavené prázdno
Smäd po poznaní
Verím
a hľadám nebo,
hľadám domov

KRÍŽOVÁ CESTA

Som!
Tak teda tráp sa
Do prachu zabor tvár
Z pohľadu pochopíš
Pomoc často bolí
Pamiatka zo súcitu
Blato Ťa opäť víta
Utíchnu?
A znova na dne
Správanie bez ostychu
Šialenstvo
Chvíľa beznádeje
Krehkosť
Strata, ktorá hreje

CHCEM

Znova chcem vidieť moria
Aj duny plné piesku
A škandinávske lesy
i utešené mestá

Chcem uvidieť opäť naše Tatry
Chcem kľačať na posvätných miestach
Chcem sa dotknúť pyramídy v Gíze
i na pamiatku vôňu pralesov si zobrať
Chcem sa prejsť po Čínskom múre
a chcem stáť aj na strechách sveta
Chcem sa zo všetkých vôd Zeme napiť,
nohou vstúpiť na vyzývavý Mesiac

Chcem vidieť všetkých mojich blízkych

Chcem vidieť večnosť

Teda všetko!

Čo za to dám?

No nie je toho málo

Rozpomienku tichú

Slzu

Pamätanie

MALÁ NOČNÁ HUDBA

Zem zvučí tónmi Amádea
triskajúcimi mocnú silu viery.
Slávika hlas už dohasína
s poklonou géniovi.

Horiaca pochodeň prvých
rozžína obzor žitia.

Nijaká malosť v každom kúte Zeme
neprijíma vyššiu schopnosť bytia.
Zámerne veľkosť je bitá
velebiac krásu i múdrosť súbežne.

Ó, koľko bardov sa váľa
v prachu histórie.

Im zložil nesmrteľný
a  pre nich zneje
Malá nočná hudba

Pokiaľ neexistoval terajší nový cintorín na Kalvárii, rozumeli sme pod starým „cmiterom“ ten, ktorý až do roku 1908 (pred reguláciou Nemeckej ulice) bol na dnešnej Dončovej ulici, na mieste budovy nového krajského súdu. Oproti tejto bola murovaná stavba menovaná K ostatnému grajciaru (či grošu), terajšia kaviareň, tu býval Piťo, zvaný Roľník, ktorý často rozprával, že sa ľud obáva chodiť po hradskej popri cintoríne, lebo často vídať, akoby sviečky horeli. Neskôr som sa dozvedel, že uprostred cintorína boli pochovaní členovia majetných meštianskychrodín a cirkevní páni a ich náhrobné pomníky mali – dľa zvyku minulého stoletia – medené či mosadzné tabuľky a dakedy, keď paprsky mesiačka pod určitým uhlom svietili na ne, sa blyšťali. (Július Kürti v článku Liptovské povesti v periodiku Správy Liptvoského múzea v Ružomberku 1931.)

Takéto a mnohé iné povesti a legendy sa rozprávajú o cintorínoch. Tieto posvätné a modlitbou presiaknuté miesta sa stali už v minulosti strašiakom ľudí a až podnes sú vďačnou témou kriminálnych či hororových filmových produkcií. V skutočnosti boli pohrebiská a cintoríny, a je to tak dodnes, miestom úcty a posvätnej piety. Miestom posledného odpočinku najbližších príbuzných na tejto Zemi. V kolobehu dejín sa k takejto funkcii cintorínov pridali aj ďalšie – od oddychovo-parkovej až po pamiatkovo-kultúrno-architektonické. Dominantnou však naďalej ostáva zachovanie spomienok a uctenie si zosnulých.

(Ružomberok – Hlavný mestský cintorín, Z histórie ružomberských cintorínov (úryvok))

Reklamy

Read Full Post »