Feeds:
Články
Komentáre

Posts Tagged ‘Pajonk’

Dr. Anton Pajonk

pajonk1

25. 6. 1953 Svrčinovec – 19. 7. 2014 Čadca

Profil:

Vysokoškolské štúdium ukončil na MVSŠ v Moskve, kde študoval filozofiu, históriu a ekonómiu. V roku 1992 si doplnil kvalifikáciu na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave v odbore bankovníctvo. Zamestnal sa v čadčianskej VÚB, neskôr prešiel do Stavebnej sporiteľne VÚB-Wüstenrot a Wüstenrot životnej poisťovne, kde pracoval ako agentúrny riaditeľ spoločnosti Wüstenrot.

Anton Pajonk sa od študentských čias venoval publikačnej činnosti v rôznych periodikách (Smer, Kysuce, Pravda). Písal krátke divadelné hry, v ktorých humorne a s nadhľadom pranieroval nedostatky spoločnosti. Za hru Konkurz získal ocenenie v súťaži O najlepší scenár pre malé javiskové formy 1978.

Už začiatkom 70-tych rokov začína písať rozprávky, ktoré uverejňoval vo viacerých časopisoch, novinách, ročenkách, týždenníku Kysuce a novinách Žilinského samosprávneho kraja. V roku 2004 boli vydané rozprávky knižne pod názvom Kysucké rozprávky. V roku 2005 vyšlo voľné pokračovanie rozprávok s názvom Kysucké rozprávky 2. O rok neskôr vyšla kniha rozprávok pod názvom Drotárova palica. V roku 2008 Kysucké rozprávky 3 a v roku 2010 rozprávková kniha O dievčine z obrazu.

Od roku 1970 bol členom Matice slovenskej. Bol členom Spolku slovenských spisovateľov, členom Slovenského syndikátu novinárov a členom Slovenskej sekcie IBBY (Medzinárodnej únie pre detskú knihu, mimovládnej organizácie UNESCO).

Žil v Čadci s manželkou Bohuslavou, má dcéry Silviu, Lenku a syna Michala. Voľný čas trávil na Megoňkách, kde v krásnom malebnom prostredí písal najmä pre vnúčatá Nikolasa, Michaelu, Sebastiána, Timoteja, dvojičky Laru a Tamaru, dvojičky Naďu a Alexeja a najmladšieho Samuela.

svet_ap

_____

„Ľuďom na Kysuciach sa od nepamäti ťažko žilo, len samá drina a psota. Ale aj tak sme zrástli s touto zemou a hlboko do nej zapustili korene. A život nám ukázal, že len sami si môžeme vytvoriť svoj rozprávkový svet.“ Anton Pajonk v liste P. Kubicovi (2005)

_____

„Pôvab Pajonkových rozprávok tkvie v tvorivom napodobení ľudovej rozprávky, pokiaľ ide o jej štruktúru, postavy, postupy i jazyk. A pravdaže o tému, ktorej základom je vždy zápas dobra so zlom. Zjednodušený a umocnený veľkou umeleckou imagináciou. A štylistickou vycizelovanosťou, ktorá vylučuje všetko nepodstatné, aby vyzdvihla to najdôležitejšie. S jazykovou úspornosťou úzko súvisí vtipnosť. Tá sa prejavuje najmä v pointe, vždy ostrej a prekvapivej. Pajonkove rozprávky sú precízne vybrúsené prozaické celky, ktoré oslovujú všetky vekové čitateľské skupiny. Svojou tvorbou potvrdzuje, že je majstrom jedného z najnáročnejších žánrov – autorskej rozprávky.“
… povedal spisovateľ Ján Lenčo o tvorbe Antona Pajonka.

Ukážka z tvorby:

O odvážnej žabe

            Žili raz v Čadci na Capkovom vrchu žaba a vlk. Vlk nerobil nič iné, iba zháňal žranicu. Nezriedka sa zatúlal až do blízkosti žabinej skrýše a vždy sa tam akosi podozrivo obšmietal.

            Žabe boli jeho návžtevy trochu proti srsti, ale nemohla si pomôcť. Najprv to mlčky znášala, ale napokon ju vlkove vychádzky tak dopálili, že si dodala smelosti a zo strojenou povýšenosťou mu povedala:

            „Počuj vlk, čo sa tu ustavične ponevieraš? Ja nie som obyčajná žaba, aj s tebou by som si veru raz-dva poradila. Múdro urobíš, ak sa nebudeš spoliehať na svoju veľkú silu, lebo s tou by si si proti mne nepomohol. Prečo si radšej nejdeš hľadať potravu inam? Ak sa tu ešte raz ukážeš, tak ti zmastím chrbát, že ho budeš mať celý fialový.“

            Vlk nebol na takúto bezočivosť navyknutý a žabina reč ho veľmi napajedila. Nemohol pochopiť, čo je to za stvorenie, že sa opovažuje takto bezočivo hovoriť. Napokon povedal:

            „Tebe nie je známe, že všetko na Kysuciach patrí panovníkovi zo Strečna a on jediný môže každému rozkazovať? Ja si môžem chodiť, kade sa mi zachce. Akým právom mi ty v tom chceš brániť? Tvojich hrozieb sa ja ani trochu neľakám.“

            Žaba sa veľmi nahnevala:

            „Dobre viem, že majetok kysučanov patrí tomu panovníkovi, no jednako má každý právo na svoje vlastné miesto, kde môže bývať. O tom je škoda rozprávať. Táraš viac, než treba a najlepšie by som urobila, keby som ťa poriadne stĺkla.“

            Vlk dobre že nezdrevenel od úžasu a horko-ťažko vyjachtal zo seba:

            „Musíme to skúsiť, kto z nás je mocnejší. Vyhrá ten, kto prvý prepláva cez rieku Kysucu.“

            Žaba súhlasila a tak sa obaja postavili na breh a začali sa navzájom núkať.

            Napokon vlk zúrivo zdvihol chvost, hrozne zafučal a jedným skokom sa ocitol vo vode. No v tej chvíli už sedela žaba na jeho chvoste a mocne sa mu doň zahryzla. Vlk zručal od bolesti a mykol chvostom, takže vo chvíli, keď vyskočil na breh, žaba oblúkom dopadla na zem kus pred ním. Chvíľočku tam ležala rozpleštená ako bez duše. Vlk sa škodoradostne tešil, že je mŕtva. A posmešne povedal:

            „No tak, kto je mocnejší?“

            Na to žaba vstala a povedala pokojným hlasom:

            „A kto bol prv na tomto brehu? Ja som mocnejšia a ty sa prac odtiaľto!“

            No vlk neustúpil, iba zavrčal:

            „To nestačí. Budeme pretekať, kto viac zožerie.“

            „Čože? A to ešte nevieš?“ rozhorčila sa žaba.

            „Čo dokážeš zožrať ty, ktorý sa tak drzo so mnou rozprávaš?“

            „Zožeriem celú sviňu a k tomu ešte jednu kozu,“ chvastal sa.

            „Ha, ha, ha!“ smiala sa žaba hlasno. „a ja k tomu spracem ešte jedného veľkého vlka. Keď si na to pomyslím, už sa mi aj slinky zbiehajú.“

            To už vlk nevydržal. V hroznom strachu vyskočil a rozbehol sa preč, krížom cez kríky hore grapou. Letel po lese, húštine a zostal stáť až vtedy, keď naňho zavolala akási kuna:

            „Hej, brat vlk, čože ti je tak naponáhlo?“

            „Keby som nemal také dobré nohy,“ dychčal vlk, „bol by už so mnou koniec a to hrozné zviera tam vzadu by ma už dávno bolo zožralo.“

            Kuna bola, pravdaže, zvedavá a začala sa vlka vypytovať:

            „A kdeže býva? Ako vyzerá? Akú má kožu?“

            „Jeho dom stojí uprostred lesa na Capkovom vrchu a je taký veľký ako palec na mojej labe. Jeho koža má farbu vtáčieho chvosta a kto sú jeho príbuzní, to neviem.“

            „To nemôže byť nik iný, len žaba,“ povedala kuna.      „S tou si sa škriepil? Kde je? Zaveď ma k nej, nech už raz skoncujeme s tou bezočivou stvorou!“

            „Och, daj mi s tým pokoj, prosím ťa!“ zavrčal vlk zlostne.

            Ale kuna ho neprestávala huckať. „Nebuď hlúpy a zbabelý. Rada by som sa presvedčila, či si naozaj hovoril pravdu.“

            „Poďme teda,“ vzchopil sa vlk, priviazal si kunu na chvost a obaja sa pustili naspäť po ceste, ktorou prišiel vlk. Idúcky jeden druhého povzbudzovali.

            Žaba ich zbadala už zďaleka a keď vlk s kunou zastali pred jej obydlím, úctivo ich oboch privítala a povedala kune tajnostkárskym hlasom:

            „Počuj kuna, prečo ma chceš za každú cenu oklamať? Tvoj starý otec si u mňa narobil velikánske dlžoby a tebe ani vo sne na um nepríde, aby si ich splatila. Na zaplatenie toľkých dlhov by nestačilo ani desať vlčích koží a ty podlá kuna sa mi opovažuješ ponúknuť kožu z jedného jediného mizerného vĺčka?“

            Vlk sa na smrť preľakol. Myslel si, že ho kuna zradila a predala. V strachu sa skrútil a odrazil sa takým mohutným skokom, že kuna odletela z chvosta ďaleko, ďaleko do hory.

            Zdesený vlk to ani nezbadal, len bežal ďalej, ani čo by mu šlo o život. Bežal, bežal smerom na Oravu a do Čadce sa už nikdy nevrátil.

            I žaba sa odsťahovala pod Oščadnicu a tam si v močariskách žije pokojne dodnes.

Reklamy

Read Full Post »