Feeds:
Články
Komentáre

Posts Tagged ‘Válek’

Igor Válek

valek

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Narodený r. 1967 v Martine

Profil:

Redaktor a publicista, básnik, editor a organizátor kultúrneho života v Martine i MS, ktorého doterajšie dielo je výsledkom cieľavedomého prinavracania zdravého vlastenectva a snahy poukázať na bohatstvo národného dedičstva. Autor básnických zbierok Na-miesto piesne (2000) a Korene a úlomky (2007); knihy próz Haškovi v pätách. Koláž o hľadaní a nájdení Slovenska a spisovateľa (2003); syntetizujúcich slovníkov (Lexikón literárnych diel – svetoví autori, 2002; Lexikón kultúrnych pamiatok Slovenska, 2004; Lexikón literárnych diel – slovenskí autori, 2006, Literárny lexikón Žilinského samosprávneho kraja, 2009); Martin – sprievodca kultúrou mesta (2008); editorsky na vydanie pripravil črty –- Tida J.  Gašpara Starinské nezábudky (1993), výbery z diela – J.  G.  Tajovského (Maco Mlieč a iné poviedky, 2004),–- J.  Jesenského (Slnečný kúpeľ, 2005), –- J. Záborského (Chruňo a Mandragora,) –- J.  Kráľa (Jarná pieseň (obidva 2006), spoluzostavil Pamätnicu Roku Ľudovíta Štúra 2005 – 2006 (2006); pre deti prerozprával Najkrajšie rozprávky Pavla Dobšinského o zlate (2004) a Najveselšie rozprávky Pavla Dobšinského (2009). 

Ukážka z tvorby:

Ďalšia kniha

Horúci augustový večer lenivým pohybom ťahal ešte stále žeravé slnko za nohu, aby už konečne opustilo oblohu a svojím spánkom uľavilo vyšťavenému svetu pod sebou. Vyšťavenému a vyprahnutému, pretože každá kvapka akejkoľvek tekutiny sa od skorého rána so zúfalým syčaním menila na paru a mizla v nenávratne. V nenávratne Jaroslavovho objemného brucha s podobným zasyčaním zmizla aj ďalšia fľaša chladeného kozla. Veľkopopovického. Desiatky. Koľkej už, sám nevedel. Pokrivené uzávery prestal rátať podvečer. Pri trinástke. Už ich iba mechanicky hádzal ponad plece do koša. Teda tým smerom, kde kôš stál. Že nie vždy trafil, vedel. Vždy, keď si išiel vyprázdniť mechúr, musel prekračovať roztrúsené dôkazy svojej basketbalovej nemohúcnosti a zo dva razy stúpil bosou nohou na ich ostré zúbky. Vtedy nadurdene zašomral: „Čo hryzieš?!“

Zohol sa fučiac a previnilca šmaril do koša.

Šuchtavým krokom sa vrátil z miestnosti, kde aj prezident chodí pešo, skydol sa na prepotený a kyslou kapustou raziaci poťah hojdacieho kresla a krátkymi tučnými prstami hrabol do krabičky lacných cigariet. Lačno si potiahol dym a naučeným pohybom dlhoročného fajčiara sklepol popol do preplneného popolníka na pravej opierke. Na maličký okamih zaváhal a vzápätí, s podobnou zručnosťou, vytiahol ľavačkou ďalšiu fľašku zo starého plechového vedra plného roztápajúceho sa ľadu.

„Tsssss!“ privravela sa mu pena oslobodená zo skleného zovretia.

„Glo, glo, glo!“ odpovedal jej priateľsky, naraz do seba vlejúc azda polovicu fľaše. Takto povzbudený, Slavo si na kolená posadil redakčný notebook a začítal sa do riadkov na modro blikajúcom monitore.

„Ako sme sa dozvedeli z listu, ktorý prišiel v redakčnej pošte, v Banskej Štiavnici sa prednedávnom objavili zvláštni návštevníci, ktorí svojím neobvyklým vzhľadom a správaním  rušia nielen “zabehaný“ mestský život, ale aj jeho obyvateľov. Bez váhania sme sadli do  auta a vydali sa po stopách, ktoré naznačoval list. Po príchode na Radničnú ulicu sme sa nenápadne votreli medzi tmoliacich sa ľudí, aby sme zistili, čo sa vlastne deje. Mne sa pred budovou evanjelického lýcea, priamo pod pamätnou tabuľou, svedčiacou o skutočnosti, že tu svojho času študoval aj Andrej Braxatoris – Sládkovič, podarilona lavičke nadviazať rozhovor s poblednutým mladíkom. Sprvoti síce,  píšuc akési veršíky do obyčajného linajkového zošita, nepríliš ochotne reagoval na moje pozvanie na dva deci červeného (veď ako lepšie začať reč s neznámym človekom?), no keď som prezieravo spomenul, že mám namierené aj do Pischlovho domu naproti Kostolu sv. Kataríny, hneď ožil. V prítmí tichej kaviarne Rubigallu som si najskôr vypočul jeho horúčkovité rozprávanie o akejsi Márii, ktorej prastará mama rozjatrila dušu jednému študentovi a ten o nej zložil básnický epos a vzápätí o tom, že o podobné sa pokúša aj môj spolusediaci. Už pri druhej runde sa mi však podarilo prehodiť loptu na moju stranu „ihriska“. Dozvedel som sa, že už niekoľko dní sa od rána ulicami mesta potulujú počerní ľudia v dobových rovnošatách tureckých bašibozukov, presne akoby z oka vypadli tým sadrovým z muzeálnej expozície v Novom zámku na vrchu Frauenberg. Ešte aj tie krivé šable  a vykrútené bajúzy majú rovnaké… Stačili však ďalšie štyri deci červeného vínneho moku a – bolo po záhade! To vraj iba nejakí podnikavci takýmto spôsobom, v originálnych kostýmoch, pozývajú hostí do novootvorenej balkánskej cukrárne a môj „priateľ“ dostal nápad, že upozornením na nich priláka do Banskej Štiavnice redaktora našich novín, aby mu ponúkol na uverejnenie svoje básne. Keď ma videl „ňuchať“ pred lýceom, hneď vedel, že sa mu zámer podaril a okázalú nechuť nad mojimi otázkami len predstieral. Znechutene som ho odkázal na jedno živoriace literárne periodikum a chcel som odísť. Vtedy ma naspäť na stoličku priam prikovali slová od vedľajšieho stola! Akýsi Nácko s Imrom sa rozprávali, že spod Sitna už tretiu noc počuť podivné zvuky. Ani čo by kov narážal na kov. Musím si presadnúť k nim, tuším niečo veľké…“

Trochu sa mu driemalo, no ďalšia cigareta akoby mala v žilách kofeín. A radodajne sa s ním podelila. Aspoň cigareta.

„Ako sme sa dozvedeli z telefonátov od obyvateľov dolnooravskej obce Vyšný Kubín, minulý týždeň sa len ťažko dostávali autami cez hlavnú obecnú komunikáciu. Príčinou bolo jej zatarasenie ťažkými stavebnými mechanizmami. Už v piatok 13. augusta sa z neďalekého Dolného Kubína prihnali najskôr skriňové nákladiaky s robotníkmi, za nimi bagre, domiešavače s betónom a autožeriav. Na veľké prekvapenie domácich sa ľudia i technika rozložili okolo pamätníka na mieste, kde stál kedysi rodným dom Pavla Országha Hviezdoslava. Kým jedna skupina robotníkov začala lokalitu okamžite ohradzovať vlnitým plechom, druhá, napriek výhradám zhŕknuvších sa Vyšnokubínčanov, sa pustila do podkopávania predmetného kameňa.

Okamžite sme navštívili miesto podozrivých prác. Po príchode sme naozaj mohli konštatovať, že tu vládne čulý pracovný ruch. Za neďalekou zákrutou, oproti – aká symbolika! – rodnému domu Margity Figuli už stáli tri ubytovacie maringotky a po ceste  mechanicky fučali ďalšie nákladiaky s ešte čerstvo voňajúcimi smrekovými doskami. Pred potravinami, popíjajúc fľaškové pivo, sa miešali domáci s robotníkmi v „obetónovaných“ montérkach. Najprv sme sa pokúsili osloviť práve ich, no dôraznými gestami a nepublikovateľnými slovami nám dali jasne najavo, že sú viazaní mlčanlivosťou. Keď náš fotograf zbalil do brašne to, čo mu ostalo z fotoaparátu, prešli sme k stavenisku. Lepšie povedané, k nepriehľadnému plotu, spoza ktorého zneli nefalšované zvuky stavebných prác. Napriek všetkým, doteraz inde úspešným úskokom, sme neuspeli ani tu. Akýkoľvek dobre mierený pokus nadviazať nielen vizuálny kontakt so stavbyvedúcim sa odrazil od hradby cieľavedomého mlčania a veľavýznamného poklepávania na fascikle s dokumentáciou. Neostalo nám iné, ako navštíviť obecný úrad a starostu Vyšného Kubína, Mgr. Pavla Podvrchovinského. Ten po dvoch hodinách naliehania a  dvoch fľašiach borovičky predsa pre čitateľov našich novín povedal: – Asi pred dvomi týždňami sa so mnou telefonicky skontaktoval  istý maďarský štátny občan so slovenskými koreňmi, ktorý bol ochotný investovať značný kapitál do stavby básnikovho domu, pričom trval na tom, aby vyzeral ako ten pôvodný na existujúcej makety. V ďalších dňoch sme prostredníctvom zastupujúceho právnika podpísali všetky potrebné papiere a vyhliadnutá firma začala so stavbou. Pýtate sa, kto je ten veľkorysý mecén? Aj keby som chcel, nemôžem jeho meno prezradiť! Vyplýva to so zmluvy podpísanej medzi ním a obcou. –

Viac sme sa od prvého občana Vyšného Kubína nedozvedeli, no niektorí jeho spoluobčania, ktorí chceli ostať v anonymite, nám prezradili, že niekedy pred rokom tu viac dní dovolenkoval manželský pár Hviezdoslavócziovcov z Budapešti. Sympatický šesťdesiatnik, drobný pán Pál s fičúrskymi prešedivenými fúzikmi, vraj chodieval na dlhé prechádzky k hájovni na Podvrší. Po večeroch postával s domácimi na priedomí prenajatej chalupy a pomerne dobrou slovenčinou spomínal na akéhosi predka. Oravca skladajúceho v poslednej tretine 19. storočia advokátske skúšky v Budapešti. Potom čítal vlastné básne, ktoré si zapisoval na malé papieriky a vyrovnaným krokom spravodlivého človeka hneď po zotmení odchádzal spať.“

„Čo páliš?!“ zmohol sa na odpor, lebo zdanlivo nezištná radodajka využila zaujatie textom a potisla žeravý stĺpček popola medzi ukazovák a prostredník jeho voľne opretej pravačky. Končekom jazyka prešiel boľavé miesto a nikotín prestriedal chmeľom.

 „Ako sme sa dozvedeli v Čachtickom múzeu, poplašné správy hovoriace o zmiznutí viacerých mladých dievčat z obce a blízkeho okolia, určite nesúvisia s prípadným obnovením okultnej činnosti na neďalekom hrade. Hoci telo grófky, tyranizujúcej okolie na prelome 16. a 17. storočia sa nenašlo ani pri prieskume v roku 1938, nedávna séria tajných nočných pobytov v hradnom podzemí nepotvrdila prítomnosť akejkoľvek tajomnej sily medzi starobylými múrmi.

– Pracovníci múzea, posilnení o špičkových slovenských démonológov strávili vo viacerých priestoroch hradu niekoľko nocí, viackrát ho navštívili aj vo vytipovanú rannú a predvečernú hodinu. Keď si odmyslíme miestneho blázna Vyskoča a jeho dve kozy, nenašli nič a nikoho, – povedal nám riaditeľ múzea PhDr. Krištof V. Ctiborovský. Záhadu zmiznutých dievčat sme sa pokúšali ďalej riešiť na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Novom Meste nad Váhom.

Tu sa nám po počiatočnom zmätku, vyvolanom automobilovou nehodou, zrážkou ich podnapitého kolegu, nadstrážmajstra V. P. s protiidúcim osobným autom s ukrajinskou poznávacou značkou, podarilo od hovorcu Šebastiána Vravného zistiť, že sme opäť raz v pravý čas na pravom mieste. Podobne sa osvedčil aj spomínaný nadstrážmajster, ktorý napriek viac ako dvom promile alkoholu v krvi presne trafil do mikrobusu uháňajúceho z Čachtíc do Nového Mesta nad Váhom. Ako sa totiž neskôr ukázalo, vodičom tohto vozidla bol ukrajinský štátny občan Olexyj F., po ktorom už niekoľko rokov pátral Interpol v súvislosti s prostitúciou a nelegálnym obchodom s „bielym mäsom“. V osemmiestnom automobile boli okrem vodiča zaistené aj ďalšie dlhodobo hľadané osoby, Ilona Ióvacká a Doris Sentéšiová, patriace medzi esá východoeurópskej kupliarskej „galérky“. Kriminalistov však potešilo predovšetkým zadržanie Alžbety Batorovescuovej, rumunskej hlavy tejto vetvy gangu, ktorý má na svedomí zmiznutie mnohých mladých dievčat z krajín bývalého sovietskeho bloku. V zadnej časti auta našli aj tri omámené a spútané dievčatá: 18-ročnú Janu P. a jej 19-ročnú sesternicu Paulínu J., obe z Čachtíc a 20–ročnú Gabrielu K. z Vaďoviec, po ktorých bolo pred mesiacom vyhlásené celoštátne pátranie. Všetky tri boli dlhodobo nezamestnané a prihlásili sa na inzerát ponúkajúci prácu au-pair v zahraničí. Keď však navštívili sprostredkovateľskú agentúru, omámili ich pri pohovore neznámymi barbiturátmi, podanými zrejme v nápojoch a na viac sa už nepamätajú. Všetky poškodené boli po lekárskej prehliadke prepustené do domácej liečby, všetci podozriví boli zadržaní vo vyšetrovacej väzbe a prokurátor na nich vzniesol viacero trestných oznámení, spomeňme aspoň obmedzovanie osobnej slobody. K množiacim sa prípadom zmiznutia mladých žien zo Slovenska sa vrátime v budúcom čísle rozsiahlejšou reportážou z amsterdamskej štvrti červených lámp.“

Ďalšia návšteva miestnosti „voňajúcej“ čpavkom. Po návrate už v kúte izby zasvietil malú lampu zavesenú na stene špinavozelenej farby. (Modernistický vkus bývalej!) Na čítanie mu síce stačilo svetlo monitora, no vždy takto riedil hustotu večernej samoty. Svetlo bolo jeho živým neživým druhom. Pozdravil ho priložením dvoch prstov k najhlbšej vráske na čele a pokračoval v prerušenom.

„Ako sme sa dozvedeli od zástupcov Slovenskej speleologickej spoločnosti, jej dvoch členov J. H. a B. H., po ktorých od minulého štvrtku pátrali desiatky členov tohto dobrovoľného jaskyniarskeho združenia v okolí Jasovskej jaskyne, našli dnes v skorých ranných hodinách na parkovisku v Súľovskej tiesňave. Hrozný pohľad na úplne vyčerpanú a zjavne psychicky otrasenú dvojicu sa naskytol najskôr skupine českých turistov, ktorí sa tu chceli občerstviť pred ďalšou cestou na západ. Privolaní záchranári sa okamžite postarali o transport postihnutých do Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bytči, poskytnúc im predtým prvú pomoc podľa zásady dodržania všetkých piatich T: teplo, ticho, transport, tíšenie a tekutiny. Hlavne tekutín prečerpali cez útroby úbohých (aj) dehydrovaných jaskyniarov neuveriteľný objem. Nešetriac ich „fortifikáciou“ rôznymi destilátmi. Ako neskôr v bytčianskej NsP lakonicky konštatoval MUDr. Gustáv Neochvejný, službukonajúci lekár na Anesteziologicko-resuscitačnom oddelení: – Slivovica, borovička, demänovka, becherovka, rum, gin, štok, čerešňovica a kalvados – domáci – . Okrem toho, že bez väčšej ujmy na zdraví prežili aj túto „kalorickú“ bombu, je na celom prípade zarážajúci jeho, takpovediac geografický aspekt s dôrazom na speleologické atribúty. Veď J. H. a B. H. boli napriek očakávaniam pátrajúcich objavení na úplne opačnom konci republiky! Keďže postihnutí ešte neboli schopní súvislo komunikovať, opýtali sme sa na prvé zistenia náčelníka Slovenskej speleologickej spoločnosti, Ing. Záboja Podkrtinského.

– Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, Jaro a Božo sa z Jasova v Slovenskom krase v Košickej kotline, ergo východu republiky, dostali podzemím až do jaskyne Šarkania diera v Súľovských vrchoch v Žilinskej kotline, ergo na sever republiky. Ako sme vyrozumeli z ich rozprávania, pri rutinnom zostupe v jasovskom Dóme netopierov sa zrazu  preborila stena a pred nimi sa otvorila chodba. Neváhali ani sekundu a pustili sa, ako zapálení jaskyniari, ďalej. Po úplnej strate zmyslu pre časovú realitu – stále iba kráčali, brodili sa a preliezali – sa „prebrali“ pod skalami Roháča neďaleko Obrovskej brány, ergo v Šarkanej diere -, s vytrešteným pohľadom rozpráva skúsený speleológ, uhýnajúc si z poľnej (jaskynnej) fľašky.

 – Rum -, skúsene konštatuje okolo prechádzajúci MUDr. Neochvejný. Zainteresovaní už oslovili aj špecialistu na magické miesta Slovenska, RNDr. Ing. Milivoja Jasenského, PhD., ktorý sa údajne vyjadril v tom zmysle, že po zostúpení do čerstvo objavenej chodby zacítil výrazný a predovšetkým neznámy, no každopádne zvierací zápach. Zároveň sme sa dozvedeli, že okolostojacim prerozprával viacero šarkaních legiend z okolia Jasova i Súľova a mrmlal si pritom akési zaklínadlá v jazyku, ktorý našim odborníkom pripomínal keltčinu.“

Slavovi odkväcla hlava. Na hruď. Na chvíľu. Hneď sa prebral a ťažkým krokom rozospatého človeka, na neistých nohách prešiel najskôr izbou a potom chodbou až ku vchodovým dverám. Rozdrapil ich mocným myknutím a vyťapkal sa na kamennú verandu starorodičovského domu. Vždy sa sem, do relatívneho dedinského ticha Súľova, odkiaľ pochádzal po praslici – či po prasnici, ako rád hovorieval novinárskym kamarátom po uzávierke v krčme všeobecne známej ako Ochmelisko –, utiahol, keď sumarizoval svoje staré články do ďalšej knihy. Ktorá mu aj tak nevynesie úspech a pochvalu kritiky, no napodiv sa zas bude celkom dobre predávať a on si prilepší k biednej almužne vzletne nazývanej výplata. Zrazu sa strhol. Kdesi vľavo, v čiernej tme za bývalou a teraz už dlhšie opustenou maštaľou, zachytil periférnym videním akýsi pohyb. Urobil dva-tri kroky tým smerom, uvedomujúc si, že ešte stále tu cítiť ročitý pach dobytka. Aj starý otec rozprával, že práve ten neraz počas tuhých zím prilákal hladné svorky vlkov. Za rohom zbadal akýsi zvláštne dlhý chvost.

„Čo buntošíš?!“ prehodil pobavene.

(Z pripravovanej knihy poviedok Teraz a tu, vtedy a tam.)

 

Minirecenzia

Čo patrí na lavice

 

Čítanka Slniečka pre IV. ročník ZŠ

Zostavil Ondrej Sliacky

Literárne informačné centrum, 2008

 

Len toť nedávno sme sa tešili z jednej dobrej a potrebnej knihy – Dejín slovenskej literatúry pre deti a mládež do roku 1960, z literárnohistorickej lastovičky o vývine predmetnej časti našej literatúry kdesi od osvietenských počiatkov až do polovice 60. rokov minulého storočia – a už si k tomuto literárnemu operencovi prisadol ďalší… Čítanka Slniečka pre štvrtý ročník ZŠ. Túto dvojicu kníh spája osobnosť Ondreja Sliackeho, významného literárneho historika i autora literatúry pre deti a mládež. Práve Prof. Sliacky (veď vlastne kto iný má na Slovensku priam akési „rodové“ právo) podujal tentoraz vybrať umelecky najhodnotnejšie texty z doterajších ročníkov Slniečka. Toho legendárneho detského časopisu, ktorý sa pred viac ako 80 rokmi zrodil v matičnom hniezde (aby sme ostali verní vtáčej symbolike) a ktorý zo šéfredaktorského postu vedie od roku 1990! Samotná Čítanka je (šťastne) koncipovaná ako alternatíva k existujúcej Čítanke pre 4. ročník ZŠ a pripomína obsahom i štruktúrou zviazaný jeden ročník. Jej dokonaným cieľom je uviesť do učebnovzdelávacieho procesu najvýznamnejšie literárne texty, ktoré vznikli v časopise a vyvolali ohlas medzi detskými čitateľmi. Bez nároku na úplnú enumeráciu uvedieme, že ide predovšetkým o reprezentatívne autorské rozprávky Daniela Heviera, Jána Uličianskeho, Erika Grocha, Štefana Moravčíka, zo staršej generácie Márie Ďuríčkovej, Kláry Jarunkovej i Kristy Bendovej. Zastúpené sú i ľudové rozprávky v podaní jej moderných interpretov Ľubomíra Feldeka, Petra Glocka, O. Sliackeho, z náučnovzdelávacích textov čítania uvedie ukážky z úspešných národnohistorických seriálov Pavla Dvořáka, Matúša Kučeru a vybrané časti z vlastivedného seriálu Vladimíra Ferku o Slovensku… Od prvej Moravčíkovej Basaničky až po posledný diel environmentálneho seriálu Deti v zelenom je kniha skutočnou mozaikou vzdelanosti a hravosti (v obsahu textov), nápaditosti a farebnosti (ilustrácií a typografie) i ďalších pozitívnych atribútov spojených s takouto literatúrou  „všehochuťou“. Stvorenou pre deti, ich pedagógov a rodičov. Hoci má podtitul … a pre všetky deti, trochu by sme ho pozmenili – … a pre všetkých rodičov, ktorí majú radi svoje deti.

 Sliacky svojho času o jubilujúcom Slniečku povedal aj to, že „odolalo nespočetným existenčným náporom, vzdelávalo srdcia detí. A nepochybne táto orientácia spôsobuje, že prežíva i v čase, v ktorom ideologizáciu vystriedala komercia, duchovná globalizácia, likvidujúca národné kultúrne jedinečnosti. Slniečko i naďalej vyznáva hodnoty, ktoré deti zakoreňujú v národnej kultúre. Cez umelecké texty, predovšetkým cez ľudovú a autorskú rozprávku, im poskytuje inú víziu sveta, než je tá, ktorá ich dennodenne ohrozuje. A že to môže robiť, je opäť zásluha tých učiteliek, ktoré mesiac čo mesiac kladú na lavice svojich žiakov Slniečko“. Nám ostáva dodať, že určite budú na lavice klásť i spomínanú Čítanku Slniečka… A nebude ich k tomu viesť nič iné, iba to, že tam patrí!

Reklamy

Read Full Post »